Glen Canyon a Lake Powell, Utah

Autor: Michal Konár | 26.12.2011 o 7:44 | (upravené 30.12.2011 o 9:12) Karma článku: 11,38 | Prečítané:  3359x

Jazero Lake Powell vytvoril na rieke Colorado clovek. Uz pol storocia je pysny na svoj technicky vykon (pravom) a zaroven zozierany nie najcistejsim svedomim a kontraverziou (pravom). Mohutna priehrada utopila prirodny skvost, ktory by bol dnes nepochybne narodnym parkom - Glen Canyon. Pod vodou zmizol aj kus ludskej historie, archeologmi prakticky nedotknutej. Ze za to mozu zanieteni ochrancovia prirody sa zda - aspon na prvy pohlad - neuveritelne, ale tak tomu je. Prava ironia osudu.

IMG_0722.JPG

Myslienka, ze je mozne krotit povodne Colorada a jeho pritokov a pritom vyuzit ohromne mnozstvo bez uzitku unikajucej vody, bola vo svojej (neekologickej) dobe az symbolicky pokrokova. Rozkazeme prirode! Boli vybrane vhodne lokacie a stavba siete priehrad sa stala len otazkou casu. Jedna z nich - na Green River - by zaplavila popularny scenicky Echo Canyon (Dinosaur National Monument), ale to uz bolo pre americkych milovnikov prirody trochu privela. Doslo k protestom. Pod vedenim Davida Browera vyrazili nadsenci zo Sierra Clubu do tvrdeho a zdlhaveho boja v sudnych sienach, mediach,... za zachranu Echa. Vyhrali, ale co sa v tej dobe oslavovalo ako obrovsky uspech ochrancov prirody, bolo vlastne Pyrhovo vitazstvo. Urobili totiz ustupok: suhlasili, ze priehradam Glen Canyon a Flaming Gorge nebudu stat v ceste! Nevedeli co robia! Na rozdiel od Echa, Glen videla len hrstka ludi. Ked ho jeden zo stastlivcov opisal Browerovi prostorekym prirovnanim "Echo sa moze zahrabat!", Brower tam - este pred zacatim stavby - prvykrat zasiel, ale chod udalosti uz nebolo mozne zvratit. "Urobil som najhorsiu chybu, spachal najvacsi hriech svojho zivota", takto ubohy Brower komentoval nestastny kompromis Echo versus Glen. Casy sa zmenili. Dnes by piehradu Glen Canyon Dam nepostavili, bodka!

IMG_0726.JPG
Vecer v Hall's Crossing

IMG_0761.JPG

Voda hodne vzala, ale na druhej strane spristupnila neuveritelne kuty, do ktorych by sme inak tazko v zivote nahliadli. Lake Powell je nepochybne jedno fantasticke miesto! Co obklopuje vodu je tak unikatne, ze raz neviete, k comu to prirovnat a nakoniec zistite, ze sa to ani neda. Stovka velkych kanonov a bohvie kolko mensich, male zatoky a plaze, farby a tvary skal, prekrasne miesta na taborenie, starocia stare stopy po ludoch,... Cely zivot sa tu da nieco objavovat, ved len samotne pobrezie je vyse 3000 km dlhe a priestoru dost pre kazdeho. Idealne miestecko na taborenie mozno niekto zaberie skor, ale najde sa ine, lebo ani napriek vysokej popularite sa o preludnenosti neda hovorit.

IMG_0758-1.JPG
Hole in the rock (Diera v skale) svedci o prekazkach ake tu prvym bielym usadlikom postavila do cesty priroda. Zarezom uprostred museli Mormoni spustat svoje vozy na lanach ak chceli prekrocit rieku Colorado (este 125 vyskovych metrov pod dnesnou hladinou). Ze v sirokom okoli nenasli lahsi prechod, ciastocne vysvetluje, preco Glen Canyon ostaval neznamy.

IMG_0773.JPG

Su tu iba 4 miesta, kam sa da prist autom (ziadna cesta pobrezim) a spustit na vodu lod. Prisli sme do Hall's Crossing traja, s malou lodickou. Mirek s nou rybari na tichych vodach a Lake Powell casto bicuju vichrice. Ranger v marine - mily starsi pan - sa nad nou blahosklonne pousmial a pokrutil hlavou. Zarucene si myslel svoje, ale nebranil nam. Zachranne vesty, vietor a nechlastat pocas plavby, to bolo jedine, co nam kladol na srdce. Na druhy den rano sme zabalili spacaky, trochu proviantu, pivo,... a vyrazili. Cielom dna sa bolo utaborit co najblizsie k Duhovemu mostu,vzdialeneho asi 80 km. Chceli sme ho vychutnat v klude, nez sa privalia hordy dalsich obdivovatelov. Najvhodnejsim miestom bol Secret Canyon. Uz samotne meno budilo tuzbu objavovat, ale najprv ho trebalo najst. Teren nenaznacoval nic (meno "Tajny" sedelo), jedine mapa. Vplavali sme do pritmia kolmych stien, kde previsy miestami kradli nebo a kazda zakruta skryvala nove prekvapenia. Ticho prerusovalo iba tlmene bublanie motora, uzkych stien sa uz bolo mozne dotknut rukami,... boli sme v inom svete. Ako prvy dospel k orgazmu Mirek: "Tak panove, to je presne o cem jsem snil jako malej kluk!" A tym padom bolo rozhodnute, ze to nie je nas posledny kanon. Mat v zivote prilezitost naplnit dobrodruzny detsky sen,... da sa tomu odolat? Budeme objavovat dalsie. Do poslednej kvapky piva (a benzinu)! Taborime po holym nebom, ohnik, trochu alkoholu a "...zaspivejme si ty nase, slovenske!"(gentlemanstvo mojich ceskych priatelov).

IMG_0790-2.JPG
V blizkosti ustia Secret Canyon sme nasli nadherne miesto na taborenie

IMG_0792.JPG

Dva dni slo vsetko ako po masle. Zivelne sme sa nechali unasat krasou a zabudli ako plynie cas. Silne dojmy umrtvuju ostrazitost. Najcastejsim a uplne beznym nasledkom je, ze ludom dojde benzin. Treti den zacal nadherne a skoncil pohromou. Vracali sme sa z kanona Navajo Creek, ked oproti nam prechadzala lod. Chlap nas varoval: "S tou vasou lodickou budte skaramentsky opatrni, v usti vas zrazi vietor!!". Zrazil nas ako rana kladivom. Mali sme sa vratit na koniec Navajo Creeku, kde bolo slusne taborenie, moznost pesi vyliezt z kanona na plateau a hlavne uplne zavetrie. Mirek zhodnotil situaciu: mame malo benzinu (kurnik, tie dvojtaktne motory ale poriadne zeru!), ideme dalej. A vietor silnel a silnel. Cakal nas nudzovy bivuak bez najmensieho zavetria. Vichor, piesok a vodna triest do nas brutalne sili celu noc. Rano bolo miernejsie, ale iba o malo. Vyrazili sme do Hall's Crossing a pochopitelne, kazdym kilometrom vietor naberal na sile. Konfiguracia kanonov a meandre miestami sposobuju neuveritelny veterny chaos a vlny vrazajuce do seba tak neusporiadane, ze nie je mozne nimi spravne navigovat. Navyse su tu dlhe useky kde sa vobec neda vyliezt na breh. Kolme steny bez najmensej slabiny, plus studena voda. Prevratit sa bolo velmi lahke a prave tak lahko by sa o zbytok  postarala hypotermia. Oh, to sme sa vybali,... ved som strachom zabudol Otcenas! Asi budem prat trenirky.

IMG_0889.JPG
Twilight Canyon

IMG_0920.JPG
Zatoka kde sme stravili dalsiu krasnu noc pod hviezdami

Stastne sme nakoniec dorazili do lodenice Hall's Crossing a v campgrounde nase male dobrodruzstvo patricne oslavili. Neutichajuci nocny vietor nam uz potom nevadil. Lake Powell opustame trajektom Hall's Crossing - Bullfrog. Na palube sedi sama pri stoliku dalsia pasazierka. Pozdravime sa a prehodime par slov o pocasi. Ukazalo sa, ze je direktorkou lodenice Bullfrog a jej znalosti su sirsie:"Vy ste boli vcera na vodes s tou lodickou ? ...namerali sme 60 milove (necelych 100 km/hod) narazy vetra a takmer metrove vlny. Viete, ze ste si koledovali o poriadny pruser,...to ste sa nebali?" Odpoved "vystrasilo to z nas exkrementy" roztopila lady a nahlas sa rozosmiala: "To sa stavim, ze vystrasilo!".

Dodnes neviem ako meraju vysku vln. Zlozita veda a tym vzorcom sa neda rozumiet. Trenirkam rozumiem.

IMG_0928.JPG
Vecer v zatoke.

Viac fotiek a viac farieb si mozete pozriet v tychto dvoch albumoch: LakePowell a Rainbow Bridge (z toho isteho vyletu). Chce to cele "platno" a teda nezabudnite potom stlacit "slideshow" a "F11". Prosim vas, oznamte mi mailom, ak by link nefungoval.

Do Noveho roka Vam vsetkym prajem pevne zdravie a vela blogerskej inspiracie.

fotky: Michal Konar

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?